Bah bon, ako vyskúšať všetky dopravné prostriedky za jeden týždeň? Stačí sa vybrať do Francúzska. Už len kým sme v sobotu prišli do Paríža, s kuframi sme prebrázdili letisko, autobusové, vlakové a metro stanice. A ako zistíte, že v Paríži ste na dobrej adrese a pri správnom hoteli? Už z diaľky z balkóna na nás mávali „naši“ Francúzi. Hneď sme sa vybrali do ulíc, no aj tak nám ešte chvíľu trvalo kým sme naozaj uverili tomu, že sme tam. Večer sme sa usadili v reštaurácii na rohu bulváru a dopriali si autentickú „le diner français“. Na druhý deň ráno sme si na raňajky vychutnali „le croissant“, na hlavy si dali baretky a metrom sa odviezli do centra. Vidieť Eiffelovku bol úplný must have. Od nej, popri Seine sme prišli až k Trocaderu, urobili pár ikonických fotiek a pokračovali ďalej. Koľkokrát za život sa vám podarí zájsť na Montmarte v čase, aby ste stihli nedeľnú sv. omšu v Sacré Cœur? Nám aspoň raz áno. Z vrchu Montmartu sme videli celý Paríž ako na dlani. Aj keď nás lejak prinútil schovať sa v jednej palacinkárni, nič to neubralo atmosfére mesta s typickými kaviarničkami plnými ľudí na rohoch ulíc a pouličnými muzikantmi a maliarmi. Spokojní sme sa vrátili po kufre a nasadli na TGV, ktorým nás čakala 900 kilometrová cesta do Toulonu, kde nás už čakal náš nový týždenný „domov“.
Na druhý deň sme sa zobudili a išli prvý krát do školy. Na prvý pohľad vyzerala v pohode. Vošli sme dnu a počkali na pani riaditeľku, ktorá nás vrelo privítala spolu s ostatnými učiteľmi. Dali sme si občerstvenie a začali sa zoznamovať s erazmáckymi deckami prostredníctvom hier. Jednou z nich bola aj Foto ralley, ktorej zámerom bolo spoznať mesto cez objektív foťáku. Inak autor textu je Daniel Révay. Po foto rally sme sa naobedovali v školskej hyper-jedálni. Keďže po obede je skvelé ísť k moru, povedali sme si, že by nebolo od veci ísť do námorného múzea dole v prístave. Akože pekné to bolo fakt. Akonáhle sme sa vrátili, prezliekli sme sa do slávnostného oblečenia (ja nie lebo som si ho zabudol na izbe) a išli sme do divadla na prezentáciu nášho projektu Europa, was verbindet uns? Prezentácia bola fajn, aj záživná, len naše video sekalo. Keď sme skončili, začala recepcia a.k.a jedlo v divadle, na ktorom sme si riadne pochutnali. Koniec dňa sme strávili v našich hostiteľských rodinách.
V utorok ráno sme sa všetci stretli v škole a presunuli na miestnu stanicu ,odkiaľ sme autobusom cestovali asi hodinu do koncentračného tábora „ Memorial Camp de Milles“. Išlo o starú budovu tehelne, v ktorej počas II. svetovej vojny internovali nemeckých utečnecov, židovské obyvateľstvo a deportovali ich do Osvienčimu. Po prehliadke sme si v areáli dali menšiu prestávku, niečo zjedli a v našom výlete pokračovali. Autobus nás previezol na príjemnejšie miesto, a to konkrétne do továrne na výrobu typických francúzskych cukríkov „Calisson Roy René“. Dozvedeli sme sa, z čoho a akým spôsobom sa tieto cukríky vyrábajú a mali sme možnosť ich aj ochutnať. Kto chcel , mohol si po prehliadke v malom obchodíku kúpiť niečo z ich výroby. Potom sme pokračovali krátkou prehliadkou mesta Aix en Provence. Týmto sme náš deň ukončili a vrátili sa naspäť do svojich rodín.
Tretí deň v stredu sme zahájili v miestnej škole Le Collège Marcel Pagnol s „našimi Francúzmi“, konkrétne na hodinách matematiky a francúzštiny. Odtiaľ naše kroky smerovali na miestny (pre nás) iba 600 m.n.m. vysoký vrch Mont Faron. Výškovo sa s našimi vrchmi porovnať nedá, no takýto výhľad na Slovensku veru neuvidíte. Pohľad na celý Toulon, neďaleké more, pričom takmer nebolo vidno kde končí jeho hladina a kde začína obloha. Keďže sme vo Francúzsku, nejaký ten kulinársky zážitok nesmel chýbať. Obed na miestnej hotelovej škole by sme ohodnotili pokojne aj piatimi hviezdičkami. Úprimne, kto by ohrnul nosom nad gazpachom, ratatouille s rybou a ovocným dezertom? My, po niekoľkých dňoch pikniku namiesto obeda, teda nie J. Z „hotelovky“ naše kroky mierili konečne k moru. Výletnou loďou sme sa doplavili na neďaleký ostrov Les Sablettes a následne s chuťou vyzuli topánky a rozbehli sa po pláži. Vzhľadom na to, že ja osobne som nikdy predtým nemala príležitosť uzrieť more, neviem si predstaviť krajšie miesto na prvé kroky po brehu naprieč vlnám. Ovládla nás neskutočná radosť z vetra vo vlasoch, piesku na nohách a uvedomenia si, že sa „dotýkame“ mora na konci septembra. Nedalo sa ubrániť radostnému výkriku. J
Na štvrtok sme všetci netrpezlivo čakali. Kto by nechcel stráviť deň na ostrove? Ide o ostrov Embiez, ktorý sa vypína neďaleko Toulonu. Hneď zrána sme sa naň doplavili loďou a následne sme ho plní očakávaní začali skúmať. Z diaľky nás vítalo pár romantických bielych domčekov s farebnými okenicami a popínavými kríkmi s kvetmi. Miesto, kam smerovali naše kroky, bolo miestne múzeum oceánografie, ktoré nám ponúklo pohľad na morské živočíchy, ako napr. chobotnicu, morské koníky i hviezdice. Nič však neprekonalo ten výhľad, ktorý sa nám odkrýval každým krokom. Sťa štetcom maľovaný obraz. Slnko odrážajúce sa v mori ešte viac poukazovalo na divoké vlny, ktoré sa valili. Šum mora sa vám v hlave ozýval ešte pár hodín. Samozrejme, vietor sa nám hral s vlasmi a rozfukoval ich na všetky strany. Ale nebol by to poriadny týždeň v prímorskom mestečku bez plávania v mori. Malá kamienková pláž s rozprávkovým výhľadom bola miestom kde sme zakotvili. Viac ako polhodinku sme síce v tej pomerne studenej vode nevydržali, no za ten pocit to jednoznačne stálo. Napokon, stačilo sa nám len naboso prechádzať po brehu. Aj tak sa nám zdalo, že je to len sen! Mierne spálení sme zbalili deky, nasadli na loď a vrátili sa do rodín. Myslím, že hovorím za všetkých ak poviem, že tento ostrov sa hlboko vryl do srdca každého z nás.
Keď tak nad tým premýšľam, v piatok som konečne mala príležitosť cítiť niečo iné ako more alebo moju večeru. V mestečku Grasse, asi hodinu a pol vzdialeného od Toulonu sa nachádza Múzeum výroby parfumov a mydiel značky Fragonard. Vo vnútri nás pani sprievodkyňa oboznámila s celým procesom výroby parfumov, ukázala nám ako sa vyrábajú mydlá a nakoniec nás zasypala všetkými vôňami, aké majú. Trošku omámení sme sa autobusom presunuli do mesta Cannes, ktoré je známe každoročným filmovým festivalom. Navštívili sme miestne informačné centrum, v ktorom sa nachádzajú odtlačky dlaní známych hercov a herečiek, ktorí navštívili festival. Niekto sa stihol odfotiť s Leonardom DiCapriom (samozrejme nie reálnym) , niekto zas povoziť na kolotoči a iný si kúpil héliový balónik len tak pre zábavu. Koniec tohto dňa nebol pre nikoho z nás ľahký. Museli sme sa totižto rozlúčiť. Večer sme strávili na pláži v Toulone, kde sme si čas krátili piknikom a tancovaním rapu o našom projekte, ktorý nás naučili naši taliani. Potom sme sa rozišli do rodín a v sobotu ráno hurá (alebo aj nie) domov. Au revoir !
Veronika Furjelová /sexta/, Daniel Révay, Zuzana Cagáňová, Klára Džuponová /kvinta/
Zdroj: https://www.piaristi-pd.sk/2019/10/07/toulon-21-9-28-9-2019/