Ďalší z rozhovorov o rozlišovaní povolania prinášame s Martinom Dvornickým, ktorý tiež absolvoval pobyt v našej komunite v Nitre.
Kedy si si prvýkrát uvedomil, že uvažuješ nad povolaním? Bol to nejaký vnútorný hlas?
Po obrátení som začal vnímať potrebu nájsť svoju cestu nasledovania. Okrem toho, že som chcel byť pri Bohu, začalo ma zaujímať v akom stave. Čo má pre mňa pripravené, aké povolanie, poslanie. Bola to túžba, zvedavosť ale určite aj inšpirácia zo strany zasvätených osôb, kňazov, rehoľných sestier, bratov, ktorí svojím príťažlivým životom vzbudzovali túžbu. Tiež sa ma dotýkali slová Sv. písma, ktoré hovorili „poď za mnou, „nasleduj ma“….
Čo by si poradil mladým mužom, ktorí nad povolaním uvažujú?
Aby sa rozlišovaním nenechali pohltiť a aby nezabudli žiť. To bolo jedna z mojich chýb, chcel som odpoveď vedieť hneď. Tiež by bolo super začať sa za to modliť čím skôr a nechať si čas na rozlišovanie vyskúšať práve takúto skúsenosť. Čítať knihy na danú tému, mať svoje duchovné vedenie – osobu, ktorá svoje povolanie už našla. Zapojiť sa do nejakého kurzu napr. (Kurz Samuel)
Prišiel si na duchovnú skúsenosť práve k nám – k piaristom. Čo Ťa najviac prekvapilo na živote, aký žijú bratia piaristi?
Keďže som už bratov Piaristov poznal, nebolo to až také prekvapenie.
Ako Ti pomohol tento čas v rozlišovaní povolania?
Tento čas mi pomohol spoznať sa o čosi viac. Konfrontovať sa priamo s režimom a štýlom života v reholi. Je pravda, že sa mi počas pobytu darilo viac v škole do ktorej som počas skúsenosti ešte chodil. Mal som viac času na aktivity, bol som každý deň na svätej omši a mal som pocit, že aj môjmu vzťahu s Bohom je venovaná väčšia pozornosť. Celkovo to pripisujem pravidelnosti a režimu, ktorý sa opakuje a tak nastoluje našej ľudskej roztekanosti akúsi systematickosť, vďaka čomu sa vnútorné pochody, myšlienky, plány ale aj aktivity lepšie dostávajú pod kontrolu, a tak má človek pocit, že jeho činnosť má väčší zmysel. Uvedomil som si mnoho vecí, ktoré ma ukľudnili a doviedli k tomu, že k väčšiemu rozhodnutiu musím ešte dozrieť.
Prečo by si odporučil tento projekt aj iným chalanom?
Pretože je lepšie 1x skúsiť ako dvakrát frflať. Keď vykročíš, Boh je až prinútený konať 🙂
Ako si sa rozhodol na konci svojho pobytu? Ovplyvnila táto skúsenosť aj Tvoje rozhodovanie v otázke povolania?
V podstate po mojom pobyte som neodišiel s definitívnym rozhodnutím, avšak verím a viem, že ma to na mojej ceste rozlišovania veľmi posunulo. Som za to vďačný.
Čo si myslíš, že je hlavný dôvod, prečo sa dnes mladí ľudia boja rozhodnutia vstúpiť do duchovného alebo manželského povolania?
Obe cesty niečo stoja. Musíme opustiť svoje istoty, vzoprieť sa svojmu egoizmu a sebeckosti. Je to zároveň riziko toho, že sa zraníme, sklameme. Je tam veľa strachu z konfrontácie sa so svojimi slabosťami. Ježiš bol tiež pred veľkým rozhodnutím v Getsemanskej záhrade a potil sa krvou v úzkostiach z toho, čo ho čakalo a toto je niečo, i keď nie v takej miere, čím si mladí tiež častokrát musia prejsť pri väčších rozhodnutiach tohto charakteru. Býva to práve úzkosť, ktorá je spôsobená realitou toho, čo nás čaká, a tomu sa mladí vyhýbajú. Asi o rok neskôr po mojej skúsenosti som vstúpil do vzťahu s dievčaťom. Začiatky boli pre mňa tiež plné úzkostí a strachu z toho, či to je dobré rozhodnutie, či sa nesklamem, či je to to, do čoho ma Pán volá. Bol to ale aj strach z predkladanej pravdy zjavenej Bohom o tom, čo všetko to obnáša. Dnes sme už spolu 9 mesiacov a neľutujem. Boh nás postupne očistil od mnohých strachov a sebeckosti. Prešli sme kus cesty a kus cesty je pred nami. To, čo tým chcem povedať je, že je dôležité spraviť rozhodnutie a Pán všetko usmerní. Prešľapovať z miesta na miesto nie je správne a ani sa nenazdáme a život nám pretečie pomedzi prsty.
Martinovi ďakujeme za rozhovor a pobyt u nás. Ak sa chcete zapojiť do rozlišovania povolania – registrácia sa dnes uzatvára – pozrite si tento link: https://piaristi.sk/online-stretnutie-pre-zaujemcov-o-knazske-povolanie/