Piaristi majú nového proviciála. Je ním páter Juraj Ďurnek SchP., ktorý svoj život zasvätil Bohu, reholi a práci s mládežou.
Ako by ste sa predstavili našim študentom?
Volám sa páter Juraj Ďurnek, som piarista, učiteľ biológie, chémie a náboženstva. Mám veľmi rád Nitru. Pôsobil som tu pred desiatimi rokmi. Na piaristickom gymnáziu som učil asi šesť rokov. Mám rád naše školy, kreatívnych žiakov a našich učiteľov. Na jar ma zvolili za provinciála piaristov na Slovensku a som zvedavý, čo má Boh pre mňa na tomto mieste pripravené.
Od kadiaľ pochádzate?
Som rodák zo Žiliny, kde som študoval na gymnáziu. Potom som absolvoval Prírodovedeckú fakultu UPJŠ v Košiciach, stal som sa učiteľom a učil som v Žiline.
Aká bola vaša cesta k duchovnému povolaniu?
Počas toho, ako som sa stal učiteľom, som premýšľal, či je toto konečná zastávka v mojom živote. Práca s mládežou ma veľmi bavila, pracoval som aj v rôznych dobrovoľníckych aktivitách s mladými. Chcel som pomáhať mladým ľuďom. Ale zistil som, že najlepšie im pomôžem, keď nájdu zmysel života – cestu k Bohu. Tak som začal uvažovať nad tým, že by som sa stal kňazom, ktorý sa venuje mládeži. Bolo to veľmi silné obdobie.
Čo vás najviac napĺňa vo vašom povolaní?
Mám veľmi rád prácu s mladými ľuďmi, pretože keď im človek ponúkne niečo hodnotné, sú ochotní naplno otvoriť a ponúknuť svoje srdce. Revolúciu vo svete spôsobovali vždy mladí ľudia a myslím si teda, že ak sa nám podarí študentov správne formovať, môžeme im pomôcť žiť šťastne a hodnotne po celý život. Keď potom vidím, ako sa naši študenti stali kvalitnými ľuďmi a pozitívne ovplyvňujú naše Slovensko, veľmi ma to napĺňa. To by však nebolo všetko. Najviac ma napĺňa vedomie, že môžem prežívať vzťah s Bohom veľmi osobne, komunikovať s ním, hľadať Jeho plány pre mňa a ľudí okolo mňa a vďaka tomu som dnes šťastný a spokojný.
Prečo ste sa rozhodli, že vstúpite do rehole piaristov na Slovensku?
Keď som začal uvažovať nad duchovným povolaním, vedel som, že by som chcel pokračovať v práci s mládežou. Hľadal som rehole, ktoré sa takejto činnosti venujú. Jednou z nich bola aj Rehoľa piaristov, kam som sa prišiel pozrieť. Musím vám však úprimne povedať, že som v nej hneď neplánoval zostať(smiech). Ale dostalo ma, keď ma raz vtedajší provinciál zobral na obhliadku všetkých piaristických škôl na Slovensku. Vtedy som zistil, že toto je to správne miesto.
Aký bol váš prvý kontakt s piaristami?
Najprv som piaristom písal a oni ma pozvali na návštevu kolégia vo Svätom Jure.
Bola to zaujímavá skúsenosť. Prvýkrát som bol v kláštore. Dostal som svoju izbu, takú kláštornú s klenbami. Ako som spomenul, keď som videl, ako piaristi žijú, fungujú medzi mladými, tak sa ma to veľmi dotklo. Prvý kontakt s nimi bol príjemný, no keď človek uvažuje nad tým, kde chce zostať celý život, nenechá sa ovplyvniť iba prvým dojmom.
Ako ste sa dostali k tomu, že ste sa stali provinciálom?
S voľbou provinciála je to veľmi podobné ako s voľbou pápeža, iba bez bieleho a čierneho dymu (smiech). Myslím si, že žiaden kňaz nemá výslovnú túžbu stať sa pápežom. Ani ja som nemal ambíciu, byť provinciálom. Avšak pamätám si na jedno poobedie, keď ku mne začal Duch Svätý hovoriť, či by som nebol otvorený aj pre takúto možnosť. Premýšľal som nad tým, pretože som bol práve v Prievidzi, kde máme veľmi veľké spoločenstvo mladých ľudí, ktorí sa pravidelne stretávajú, modlia a slúžia. Avšak uvedomil som si, že ak chcem ešte viac pomôcť našim školám, učiteľom a žiakom je toto jedna z ciest, ako to môžem uskutočniť. Tak som to prijal, keď ma pátri zvolili na provinciálnej kapitule.
Ako ste prežívali moment svojho zvolenia za provinciála?
Nevedel som presne, čo ma čaká, avšak zaujalo ma, čo povedal v Biblii Boh Mojžišovi, keď sa bál faraóna. Mojžiš hovoril, že kto som ja, aby som vyviedol Izraelitov. Boh mu na to povedal iba jednoznačné: „Ja budem s Tebou.“ Ako keby odpoveďou na jeho strach bola Božia prítomnosť. Tak, toto mi stále dodáva odvahu byť provinciálom.
Čo to pre vás znamená?
Znamená to pre mňa prejav dôvery a zároveň zodpovednosť. Veľa som sa zamýšľal nad tým, ako sa majú cirkevné školy odlišovať od štátnych. Myslím si, že je to práve v tom, že budujeme študentov ako komplexné osobnosti. Nemali by sme im dávať iba vedomosti, ktoré sa dnes dajú vygoogliť veľmi rýchlo, ale mali by sme ich formovať ako ľudí, ktorí majú pevný charakter, morálne zásady a sú v dnešnom svete úspešní. O toto sme sa snažili v Spoločenstve Piar a prvé ovocie je už vidno. A toto by som chcel aj v našich školách. Aby sa naši učitelia cítili v učiteľskom zbore príjemne, nemuseli sa báť o svoje miesto a zároveň, aby hľadali moderné metódy na to, ako učiť našich šikovných študentov a pomohli im stať sa výnimočnými ľuďmi. Každý učiteľ začína v školstve plný entuziazmu, no keď sa dostane do školského systému, musí robiť aj mnoho iných vecí, ktoré nemajú s jeho profesiou až tak veľa spoločného. Chcem im v tom pomôcť najviac ako sa dá, aby využili svoje obdarovanie skutočne pre formovanie našich študentov, nie na vypĺňanie nezmyselných tabuliek. Je to však beh na dlhšiu trať.
Prezradíte nám, že čo obnáša vaše pôsobenie ako provincál?
Byť provinciálom znamená venovať sa bratom a školám v Nitre, Trenčíne, Prievidzi a Svätom Jure. Máme veľa ekonomických aktivít, o ktorých rozhodujem spolu so svojou radou. Veľa cestujem, stretávam sa s ľuďmi a snažím sa nájsť správne riešenie. Modlím sa a hľadám múdrosť, ako rozhodovať. Hlavne sa však snažím byť otcom a bratom pre piaristov na Slovensku.
Ktoré obdobie vášho života v reholi bolo pre vás to najkrajšie?
Krásne obdobie je obdobie formácie a štúdii, lebo vtedy má človek kvalitný čas na modlitbu a na službu. Potom postupne pribúdajú povinnosti. Keď som bol v Prievidzi, robil som tam päť rokov riaditeľa školy. Bol to náročný čas, ale aj krásny, pretože v Prievidzi sa rozbehlo veľmi úspešné dielo s mladými ľuďmi v Spoločenstve Piar. Pôsobí v ňom už asi 200 mladých ľudí, ktorých víziou je privádzať ďalších mladých k Ježišovi. A postupne ako mladí odchádzali študovať z Prievidze na vysoké školy, zakladali spoločenstvá vo svojich univerzitných mestách. A tak sa so spoločenstvom Piar môžeme stretnúť v Bratislave, Nitre, Banskej Bystrici, Martine a v Brne. V spoločenstve sa zrodili aj naše dve gospelové kapely GodKnows a Heart Beat, ktorým práve v tomto čase vychádza ich prvé CD. Takže asi tie posledné roky v Prievidzi boli také plné ovocia.
Máte nejaké životné motto?
Je to citát z Listu Galaťanom 5, 25: „Ak žijeme v Duchu, podľa Ducha aj konajme.“
Máte nejaké plány do budúcna, čo by ste chceli zmeniť, vylepšiť?
Sčasti som načrtol, že mojím hlavným zámerom je venovať sa bratom v reholi a otvoriť jej brány aj pre verejnosť, aby sme boli ako cirkev, ktorá slúži a taktiež s rovnakou váhou chcem napomáhať posunúť naše školy kvalitatívne na vyššiu úroveň. Mnoho odborníkov si uvedomuje, že vo vzdelávaní sa musia začať využívať nové metódy a že študentov musíme pripravovať na život inak. Preto postupne hľadám aktívnych učiteľov v našom zbore, ktorí sa nebudú báť prijať túto výzvu a pokúsime sa spoločne urobiť z našich škôl ešte lepšie miesto. Miesto, na ktorom bude viditeľne prítomné Božie kráľovstvo.
Čo bolo vašim najväčším detským snom?
Chcel som sa stať učiteľom. Ale rodičia mi často spomínali, že ako dieťa, keď som sa vrátil v nedeľu z kostola, tak som si rozložil všetkých svojich plyšákov a slúžil im svätú omšu. Ja si na to až tak nepamätám, ale museli to byť dobrí veriaci, takí tichí a pozorní. Takže som si naplnil svoje detské sny – som kňaz a učiteľ.
Ktorý predmet na škole vás najviac bavil?
Chémia.
Ako rád trávite voľný čas?
Mám rád prírodu, takže v nej trávim najradšej svoj voľný čas, aj keď ho nie je veľa. V prírode sa aj rád modlím a rád chodím do hôr na turistiku.
Blíži sa obdobie vianočných sviatkov, čo pre vás znamenajú tieto sviatky a prezradíte nám, ako ich trávite?
Sú pre mňa asi ako pre všetkých krásnym časom. Veľmi pekne sme ho trávili ešte ako študenti v reholi, keď sme si pripravovali pre komunitu vianočný program. Takže to nebol čas strávený pri telke, ale v spoločenstve. A v kláštore sú naozaj krásne Vianoce.
Chceli by ste niečo odkázať našim študentom?
Pracujem so študentmi už veľmi dlhý čas a bude to znieť možno paradoxne, ale chcem im odkázať, že nie je vôbec také dôležité, aké majú známky na konci roka. Ja som študoval na štyroch vysokých školách a bola to zaujímavá skúsenosť, ale rozhodne nie najdôležitejšia. No, ozajstné šťastie som našiel, až keď ma našiel On a priniesol zmysel do môjho života. Napĺňa ma, keď mladí ľudia nájdu víziu svojho života, sú kreatívni, neboja sa experimentovať a zlyhávať. Verím, že sa mi podarí takýto spôsob myslenia dostať ešte viac aj do našich škôl – nájsť v žiakoch ich potenciál a uvoľniť ho. A to všetko robiť v reálnom vzťahu s Bohom, s ktorým denne hovorím. Je krásne mať takýto vzťah. A ja verím, že ho môže mať každý.
autor: Pavel Kuna