P. Matúš: „Prečo som sa stal piaristom?“

03 mar 2016

Najmladší kňaz v Reholi piaristov na Slovensku, P. Matúš Palaj SchP, bol pozvaný na stretnutie do Ríma, kde sa bude venovať impulzom pre pastoráciu povolaní. Čo očakáva od tejto návštevy, prečo sa vo svojom živote rozhodol práve pre Rehoľu piaristov a aké sú jeho vízie povedal v dnešnom rozhovore.

Tieto dni sa chystáte do Ríma na stretnutie ohľadom pastorácie povolaní. Aké sú vaše očakávania od tejto návštevy?

Kapitula vydala dokumenty, kde tieto dokumenty hovoria o tom, že celá naša piaristická činnosť by sa mala konať v tzv. ovzduší pastorácie povolaní. Mali by sme vo svojej činnosť mať kultúru povolaní. Celá naša činnosť by mala byť smerovaná tak, aby viedla k povolaniam. Teda každú piaristickú činnosť robiť tak, aby mohla byť vo svojej podstate povolávajúca.

Teda nešpecializovať sa na povolania samostatne?

Presne tak. Aby všetko čo robím, malo v sebe príťažlivosť povolania.

Ako sa dá táto kultúra povolaní realizovať v bežnej piaristickej činnosti? Prečo ste sa práve vy rozhodli ísť do Rehole piaristov?

Pre mňa bola dôležitá nadprirodzená zložka, ktorú rehoľný život v sebe zahŕňa. Videl som pátra, ktorý svoj bežný život žil v takej dennodennej perspektíve vzťahu s Bohom. Každodenné záležitosti žiť vo vzťahu s Bohom, pýtať sa Pána, počúvať ho, hľadať odpovede. Akokeby v tom každom bežnom dni žiť takýto vzťah. Pamätám si z noviciátu takú vec, keď som sa dlho snažil učiť počúvať Pána, že čo mi hovorí, a nič som nepočul. A po nejakej dobe som zažil také veľmi jemné vnuknutie, kde mi Boh povedal, že: “Máš prádlo v práčke nevyvešané.” Vtedy som si uvedomil, že by som na to úplne zabudol. Tak som to išiel urobiť a o nejaký čas som sa opýtal môjho spovedníka, že je toto vôbec od Ducha Svätého? Takéto bežné veci, mal som pocit, že to vôbec nie je duchovné. On mi vtedy povedal, že áno – práve takéto bežné a jednoduché veci chce Duch Svätý hovoriť, aby sme sa naučili, že on je súčasťou nášho života a môžme mať s ním vzťah stále, nielen keď sa modlíme.

Keď sa človek rozhoduje, môže sa rozhodnúť pre rôzne rehole alebo sa môže stať diecéznym kňazom. Prečo bolo pre vás dôležité vybrať si Piaristov?

U mňa to bolo veľmi jednoduché, predovšetkým preto, že som poznal Piaristov. Videl som prácu, akú pátri robili, páčilo sa mi, ako sa venujú školám a tak jednoducho som chcel pokračovať v tom, čo som už aj ja robil počas strednej školy – venovať sa mladým ľuďom a hovoriť im o Bohu. Tu sa vlastne vraciam k tomu, čo som povedal, že toto je podľa mňa kultúra povolania. Keď sa však rozhodujú iní ľudia, tak im vždy poviem, čo je podľa mňa podstatné v našej charizme. Venujeme sa mladým, venujeme sa školám. Teraz máme študenta, ktorý išiel do rehole práve preto, že sa venujeme iba školám. Cíti veľké povolanie byť na školách, učiť študentov a práve preto je teraz u nás. Práca so študentami na škole je veľmi zaujímavá a pestrá.

Na vás je to aj skutočne vidno, že vás práca so študentami veľmi baví. A určite je to aj silné svedectvo, keď mladý človek svedčí študentom, že sa dá aj v dnešnej dobe rozhodnúť sa pre Boha a neskôr sa mu odovzdať aj v podobe zasväteného života.

Ja by som to vysvetlili na takom príklade, kedy som mal teraz na obnove prímanov a zároveň som tam mal aj pár starších žiakov, kvartánov a kvintánov. Mali sme spoločnú modlitbu, kedy nás mladší žiaci už čakali v kaplnke a tí starší prišli v zástupe v bielych albách. Keď prišli, videl som, aké to bolo silné svedectvo pre tých mladších. Na jednej strane videli na starších, že sú jednými z nich, zároveň boli iní, pretože boli oblečení v bielom, čo symbolizovalo niečo v tom zmysle, že sú premenení a rozhodnutí pre Boha. Po skončení modlitby sa ma starší žiaci, animátori, pýtali, či si tieto alby môžu nechať aj počas celého večera. Myslím si, že je veľmi silné, keď môže byť človek pre niekoho iného svetlom. Byť vzorom, ku ktorému môžu iní smerovať. Určite ide evanjelizácia cez vzťahy, ale niekedy ani nemusím mať so všetkými študentami vzťah, pretože to ani reálne nie je možné, a predsa môžem byť pre každého znamením. Svedectvom, že nás to prinúti sa zamyslieť, že je možné žiť aj v tomto svete niečo nadprirodzené. Potom ma to aj veľmi baví, postaviť sa pred triedu, kde nejde len o to, niečo ich naučiť a vychovať, ale aj byť aj pre nich vzorom.

Je to zároveň aj to najťažšie? Byť pre študentov vzorom?

Myslím si, že áno. Aj naši profesori to hovoria, vedieť zaujať, mať v sebe príťažlivosť, pevný charakter, aby oni boli pritiahnutí. Jeden kresťanský autor hovorí, že svätosť sa nedá naučiť, ani vymodliť, dá sa ňou iba nakaziť. Preto aj ja chcem byť taký nákazlivý, aby som mohol nakaziť ostatných. Mojou misiou je teda nakaziť ľudí, ktorí nikdy neuvažovali o viere a kostole a zrazu sú vnútri niečím pohnutí a začnú premýšľať nad vzťahom s Bohom.

Ako človek teda môže zostať rehoľníkom a byť nákazlivým pre študentov, ktorí nežijú v kláštore, ale majú svoje bežné aktivity, starosti a záľuby?

Vidím to niekedy aj ja, že rehoľníci môžu mať tendenciu uzatvoriť sa do takej svojej bubliny. U nás je však akási garancia tej normálnosti v tom, že sme stále v prostredí mladých ľudí, ktorí nás “preklepnú” zo všetkých strán. Oni nedovolia, aby sme zostali uzatvorení v nejakej dogmatike a svojich schémach. My musíme mať veľmi otvorenú myseľ a musíme odpovedať na konkrétne otázky, ktoré nám študenti kladú, či už o ekonomike, o intelektuálnej zdatnosti, ale aj o sexualite. Musíme mať v sebe vysporiadané otázky, aby sme vedeli správne reagovať. A je to tiež o postoji, aký k ľuďom prechovávame.

Ste teraz najmladší kňaz v reholi, aké je to? Aké máte vzťahy v komunite?

Ľudia môžu mať v rehoľnom živote dva postoje. Môžu veľmi veľa očakávať alebo môžu byť upriamení na dávanie. Ak očakávajú veľmi veľa, môžu sa rýchlo sklamať, pretože bratstvo je podľa mňa menej ako manželstvo. V bratstve človek nenájde také naplnenie a blízkosť ako v manželstve, ale na druhej strane keď človek nielen očakáva, ale chce sa dávať, tak si myslím, že môže nájsť rehoľník veľmi veľkú radosť z bratského spolužitia. A tú ľudskú blízkosť nahrádza blízky vzťah s Bohom. My sme v komunite učitelia a možno sme viac takí introvertnejší. Tým, že sme aj kňazi, tak poviem úprimne, že sme niekedy po škole aj radi sami. No a niekedy sa preto môže zdať, že nám chýba radosť. Pretože radosť a spoločenstvo je základom rehoľného života. Je to však tým, že potrebujemeaj osobný čas, aby sme mohli ešte viac slúžiť žiakom.

Ako vyzerá Váš bežný deň?

O šiestej mávame ranné modlitby.

To teda kedy vstávate?

Vstávam teda tak 5:55 (smiech). Potom máme čas buď na sv. omšu alebo osobné voľno. Spoločné raňajky mávame o 7:30. O 8:00 začíname učiť, študenti idú študovať. Každý páter má nejaké povinnosti a aktivity. Obed mávame individuálne v školskej jedálni. Spolu sa stretávame na komunitnom stretnutí večer alebo na večeri. A potom večer už máme taký priestor na osobný čas. Aj ja osobne si potrebujem urobiť osobný čas a načerpať.

P. Matúšovi Palajovi ďakujeme za rozhovor