Pripomíname si 10 rokov od smrti veľkej osobnosti rehole – Pátra Horvátika
20 feb 2019
Piaristi si pripomínajú 10 rokov od smrti veľkej osobnosti rehole – Pátra Horvátika. Toto výročie si pripomenieme dňa 23.2.2019 o 10:00 sv. omšou v Dolnom Dubovom.
Páter Horvátik patril medzi posledných, ktorí zložili u piaristov večné sľuby pred nástupom komunizmu u nás. Bol natoľko významný pre Cirkev a nebezpečný pre vtedajší režim, že mu bol odobratý štátny súhlas na vykonávanie kňazskej služby. Už ako provinciál, v roku 1990, obnovil oficiálnu činnosť rehole.
Páter Jozef Horvátik od sv. Alojza (*1.8.1919 Trnovec, okr. Skalica, † 21.2.2009 Dolné Dubové) absolvoval stredoškolské štúdiá u piaristov v Nitre. Do rehole vstúpil 27.8.1942, rehoľné sľuby zložil 28.8.1946. Filozofické štúdiá absolvoval na Cyrilometodskej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Vysvätený za kňaza bol 29.9.1946 v Košiciach.
Ako piarista pôsobil vo Svätom Jure (1946-1948). Od r. 1948 bol profesorom gymnázia, magistrom novicov a piaristických klerikov. Po násilnej likvidácii rehoľných domov v r. 1950 musel aj on opustiť kláštor a bol deportovaný do sústreďovacieho kláštora v Svätom Beňadiku. Po prepustení z internácie pôsobil ako kňaz v duchovnej správe v Dolnom Dubovom (1950-1968) a v Kolte (1971-1972). V čase tzv. normalizácie mu odňali štátny súhlas na verejnú duchovnú činnosť. Bol nútený pracovať ako robotník na Morave, neskôr na stavbe atómovej elektrárne v Jaslovských Bohuniciach. V r. 1981 mu opäť udelili štátny súhlas a ustanovili ho za administrátora farnosti Dvorníky, r. 1990 potom za farára v Dolnom Dubovom.
V r. 1969 – 1992 pôsobil vo funkcii provinciála Rehole piaristov na Slovensku. Bol koordinátorom rehoľného života v tejto provincii a má veľkú zásluhu na tom, že piaristi na Slovensku prežili tvrdé roky útlaku. V ťažkých podmienkach formoval nových členov, takže po r. 1990 sa piaristi mohli znovu zapojiť do evanjelizácie Slovenska v duchu piaristického hesla Zbožnosť a veda formou vyučovania na všetkých typoch škôl, ako aj vo farskej pastorácii.
V roku 1990 sa vrátil späť do Dolného Dubového, kde pôsobil ako farár až do roku 2006. V Dolnom Dubovom zostal potom i na odpočinku až do svojej smrti.
O živote pátra Horvátika existuje jeden amatérsky filmový dokument, v ktorom páter pár mesiacov pred svojou smrťou oživuje niektoré spomienky zo svojho života.
Pochádzal zo siedmich súrodencov, z ktorých dvaja zomreli skoro po narodení.
Z rozprávania pátra Horvátika je zaznamenané, že o matku prišiel už onedlho po narodení – a to tragicky. Páter zvykol rozprávať, že ju zasiahol blesk. Držala vtedy v náručí vraj dieťa – práve malého Jozefa. Toho našli potom živého spadnutého opodiaľ, matka tento úraz neprežila.
Malej siroty sa ujal neskôr, podľa vlastných spomienok pátra, učiteľ Emil Šoltés, vďaka ktorému získal základné vzdelanie.
Za ďalší pokrok vo vzdelávaní potom vďačil mladík verbistom. Mladý Jozef Horvátik sa v rodnej dedine totiž venoval nábožensko-kultúrnej činnosti – podieľal sa na organizovaní divadelných predstavení, zábav, náboženských pútí a bol i misijným horliteľom – roznášal časopis Hlasy z misií a Posla. Tak sa stalo, že sa stretol s verbistom bratom Mauríciom z Nitry, ktorý sa ho spýtal, či by nechcel byť misionárom. Do misií sa mladému Jozefovi síce veľmi nechcelo, ale kňazom chcel byť vždy, preto prisvedčil. Fráter Maurícius ho teda po pár mesiacoch pozval do Nitry na vysviacku prvých slovenských misionárov, ktorí vyštudovali v Rakúsku. Návšteva u verbistov v Nitre mala onedlho pokračovanie – už na jeseň toho roku Jozef Horvátik nastúpil do misijného domu v Štiavniku, aby si doplnil vzdelanie a začal s rehoľnou formáciou.
Paradoxne práve tam sa mladý študent stretol so svojím krajanom zo Skalice – známym kňazom a spisovateľom pátrom Jozefom Braneckým, vtedajším provinciálom piaristov, ktorý chodil po Slovensku a propagoval svoje knižky. Toto stretnutie sa mu stalo osudným, pretože za sympatizovanie s piaristami ho misionári zo svojho seminára vylúčili, zato však Branecký mladého bohoslovca rád k piaristom prijal.Vo Svätom Jure absolvoval celú komunitnú etapu svojho rehoľného života. Činnosť svätojurského kolégia bola totiž ukončená násilne o polnoci z 3. na 4. mája 1950, keď sa komando ŠtB násilím dostalo do budovy. Páter Horvátik bol vtedy magistrom novicov a študentov. Päť bohoslovcov a dvoch kňazov odviezli vtedy z kláštora piaristov v Svätom Jure do internačného kláštora vo Svätom Beňadiku. Jedným z týchto kňazov bol i mladý páter Jozef Horvátik. Podľa voľne zaznamenaných spomienok pátra Horvátika, tak, ako ich zachytáva vo svojej publikácii bývalý provinciál piaristov Ernest Švec , rehoľníci dostali 20 minút na zbalenie toho najpotrebnejšieho. V Svätom Beňadiku potom žili v sálach aj po tridsiatich spoločne kňazi, rehoľní bratia i študenti rôznych reholí, mladí i starí. V kláštore nebolo nič pripravené, spalo sa na matracoch, jedlo bolo slabé. Kláštor bol strážený vojskom. Pátra Horvátika neskôr premiestnili do kárneho kláštora v Báči. Na jeseň 1950 ho prepustili a stal sa (pôvodne len dočasne) administrátorom farnosti Dolné Dubové, kde sa stal nástupcom kňaza, ktorý bol uväznený.
Páter Horvátik bol pastoračný typ kňaza a Dolnodubovanov si získal. Krstil, sobášil, pochovával, venoval sa mladým, napísal stovky pastoračných listov, zapájal sa do kultúrneho života v obci, oživil pamiatku na dávneho dolnodubovského farára Jozefa Ignáca Bajzu. Mal dar získať si každého a dohodnúť sa s každým – s internovaným biskupom Ambrózom Lazíkom, ale v prípade potreby i so štátnou mocou. Tak sa stal napríklad – na kňaza netradične – zakladajúcim členom miestneho Jednotného roľníckeho družstva, pričom s družstevníkmi, poľovníkmi, Červeným krížom, hasičmi a inými miestnymi spolkami udržiaval srdečné vzťahy až do smrti. Prinášalo to aj nečakané ovocie – keď bolo treba, tak družstevníci mu na oplátku pomohli pri výstavbe kaplnky a na náklady družstva aj pri rekonštrukcii domu, ktorý mu pomohli premeniť v šesťdesiatych rokoch na nepovolený piaristický formačný dom a seminár, čo v čase normalizácie stálo potom predsedu družstva miesto, bol z toho vtedy dokonca aj súd.
V pastorácii dedinskej farnosti prežil páter Horvátik časy najstudenšieho komunizmu a dočkal sa tu aj oteplenia koncom šesťdesiatych rokov. Blížil sa k päťdesiatke, bol v najlepších kňazských rokoch a Pán si ho povolal, aby bol motorom vzkriesenia vymierajúcej rehole piaristov. Keď sa v Hradišti u Znojma 7. apríla 1968 zišlo 102 predstaviteľov mužských i ženských rehoľných spoločností, aby začali dialóg s vládnou mocou, zastupoval staručkého a chorého provinciála piaristov pátra Churu práve dolnodubovský farár Jozef Horvátik.
Provinciál dal oficiálne pátrovi Horvátikovi splnomocnenie na zastupovanie vo všetkých záležitostiach rehole 10. júna 1968. Z tohto obdobia pochádza aj list Sekretariátu rehoľných spoločností v Slatiňanoch, kde páter Horvátik píše, že piaristi reflektujú na spravovanie piaristických kostolov v Trenčíne, Prievidzi a v Jure pri Bratislave. V tejto oblasti vyvíjal páter veľké úsilie počas celého nasledujúceho roka, no vzhľadom na rôzne ťažkosti sa to podarilo dosiahnuť aspoň načas napokon len v Trenčíne a v Prievidzi.
Páter Horvátik mal aj veľký podiel na organizácii provinciálnej kapituly v Charitnom dome v Piešťanoch, kde sa takmer všetci slovenskí piaristi zišli po dvoch desaťročiach 12. 12. 1968. Na kapitule oboznámil prítomných spolubratov, že rokoval 28. novembra 1968 v Bratislave na povereníctve MKI s pánmi Magulom a Pavlíkom o návrate piaristov do vyššie spomínaných bývalých piaristických kostolov, čo oni nevnímali ako nemožné. Vo svojom referáte páter vyzval spolubratov aj na získavanie rehoľného dorastu. Pripomenul, že hoci rehoľa nemá oficiálne štátne povolenie prijímať novicov, súčasne platí, že rehole u nás neboli zákonom zrušené a od Svätej Stolice majú okrem toho fakulty aj na ten najtajnejší spôsob formovania dorastu. Vyzýval tiež k opusteniu pevnej pozície fary alebo civilného zamestnania a daniu sa k dispozícii pre pôsobenie v rehoľnom kostole, hoc aj v pozícii kaplána.
V duchu svojej výzvy aj naozaj pracoval na získavaní nových povolaní, už 9. februára 1969 v jednom zo svojich listov píše spolubratovi, že rehoľa už má 7 novicov.
Páter generál Laureanus Suaréz vymenoval pátra Horvátika 14. februára 1969 za provinciála Slovenskej piaristickej provincie a súčasne ho i pozval na generálnu kapitulu, ktorá sa konala v Ríme od 1. do 30. júla 1969, na ktorej sa páter potom aj skutočne zúčastnil.
22. augusta 1969 však Federálne zhromaždenie vynieslo zákon číslo 99/1969, ktorý obsahoval prísne opatrenia proti „antisocialistickým živlom“. Nastalo obdobie takzvanej normalizácie a pôsobenie rehoľných spoločenstiev sa presunulo opäť do ilegality. Páter Horvátik však už z nastúpenej cesty neustúpil. Kúpil pri fare v Dolnom Dubovom malý domček a premenil ho na akési piaristické katakomby. Oplotil ho, vysadil záhradu, vybudoval krížovú cestu, z domčeka a hospodárskych miestností vytvoril izby a maličkú kaplnku… Zvonku objekt nevyzeral veľký, no stal sa centrom ilegálneho piaristického pôsobenia na 20 rokov.Ako sme už naznačili, ďalšie pôsobenie pátra Horvátika nebolo jednoduché. V roku 1971 ho nakrátko preložili za administrátora do Kolty, no už v roku 1973 mu bol odobratý štátny súhlas a až do roku 1981 bol postavený mimo pastorácie. Ako som mal možnosť vidieť v jednom z jeho početných odvolaní proti tomuto rozhodnutiu, ktoré sa nachádza v ešte nespracovanej pozostalosti po pátrovi v provinciálnom archíve v Nitre, dôvodom tohto štátneho zásahu bolo práve nelegálne pôsobenie pátra pri znovuobnovovaní rehole. Podľa internetovej stránky Ústavu pamäti národa sa zmenil aj pohľad Štátnej bezpečnosti na pátra Horvátika – v sedemdesiatych rokoch sa postupne prepracoval v hodnotení až medzi takzvané nepriateľské osoby.
Toto hodnotenie nebolo nezaslúžené. Ako sme už spomenuli, páter Horvátik pracoval v čase zákazu činnosti manuálne – najprv na Morave, potom na stavbe jadrovej elektrárne v Jaslovských Bohuniciach. Popri tom tajne získaval nové povolania a viedol provinciu v ilegalite. Koncom 70-tych rokov pozostávala z dvanástich kňazov a deviatich mladých mužov v tajnej formácii. Z tohto počtu boli len štyria ešte žijúci piaristi z predkomunistických čias. Zvyšok bol výsledok tajného pôsobenia pátra Horvátika koncom šesťdesiatych a v sedemdesiatych rokoch. Nových rehoľníkov získaval aj v prostredí bratislavského seminára, kde viacerí bohoslovci riešili limitované možnosti štúdia v čase komunizmu tajným vstupom do niektorej z rehoľných spoločností. Druhú skupinu tvorili piaristi, ktorí žili v civilných zamestnaniach a stávali sa nielen tajnými rehoľníkmi, ale i tajnými kňazmi. Viacerých z nich priviedol ku pátrovi vtedajší tajný biskup podzemnej cirkvi Ján Korec. Ilegálna rehoľa bola potom organizovaná v štyroch „komunitách“, ktoré sa pravidelne spolu stretávali: Bratislava, Trnava, seminár a tzv. „roztratená komunita“. Rehoľnú formáciu mladých piaristov si vzal na seba osobne páter Horvátik, teologickú zasa zveril skúsenému kňazovi, ktorý bol v tom čase tiež mimo pastorácie – Rudolfovi Balážovi, dnešnému banskobystrickému diecéznemu biskupovi. Svätenia tajných kňazov prebiehali najmä v Magdeburgu a vo Varšave, v jednom prípade aj v Maďarsku.
V roku 1981 pátrovi Horvátikovi vrátili štátny súhlas a stal sa administrátorom v Dvorníkoch. Po revolúcii sa mohol vrátiť dokonca do svojho milovaného Dolného Dubového, najprv za administrátora, na sklonku svojho aktívneho pastoračného života i za farára. Po odchode do dôchodku tu zostal v roku 2005 aj na odpočinku. V Dolnom Dubovom okolo seba po prevrate zhromaždil i svojich duchovných synov, tu začali žiť oficiálny komunitný život, odtiaľto ich potom posielal do bývalých piaristických kláštorov, kde potom zakladali školy, aby tak mohli znovuobnoviť piaristickú charizmu. V kľúčovom období prvých troch rokov po revolúcii zastával páter Horvátik naďalej i funkciu provinciála, neskôr sa už celkom venoval farskej práci. Z bývalých tajných katakomb piaristov v Dolnom Dubovom sa stal exercičný dom a tiež miesto mnohých letných táborov a duchových obnov nielen piaristickej mládeže. V milovanom Dolnom Dubovom túžil páter Horvátik aj zomrieť – najlepšie počas modlitby. Jeho túžba sa mu splnila. Jeho mŕtve telo našli pod zastavením krížovej cesty, ktorú kedysi vo dvore vybudoval a pravidelne sa sem chodieval modliť.
Zdroje:
Seminárna práca zo Semináru z cirkevných dejín, P. Marek Kotras SchP
ČIŽMÁR, M. Horvátik, Jozef od sv. Alojza, SchP. In: Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska. Bratislava : LÚČ, 2000. ISBN 80-7114-300-6, s. 522.
ORDO SCHOLARUM PIARUM. Catalogus generalis 2009. Romae apud Curiam generalems, 2009.
Schematizmus Trnavskej arcidiecézy 2008. Bratislava : LÚČ, 2008. ISBN 978-80-7114-707-7.
BAČÍKOVÁ, L. Poď a nasleduj ma. Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaška, 2005. ISBN 80-7165-530-9.
ČIŽMÁR, M. Horvátik, Jozef od sv. Alojza, SchP. In: Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska. Bratislava : LÚČ, 2000. ISBN 80-7114-300-6.
ŠVEC, E. Pôsobenie piaristov na Slovensku v rokoch 1918 – 1989. Nitra : Kňazský seminár sv. Gorazda, 2009. ISBN 978-80969787-8-6.
Spomienka na pátra Jozefa Horvátika. Amatérsky filmový dokument. Autor záznamu: Ján Chrvala.